Keď som si pred 12 rokmi išla prevziať rozhodnutie o prijatí/neprijatí nášho najstaršieho syna Samka (mal 3,5 roka) do vtedy ešte len cirkevnej triedy v štátnej škôlke, Erika mi oznámila, že Samko nebol prijatý. Viacerí ľudia z okolia mi radili, aby som to skúsila aj v štátnej škôlke. Avšak my sme sa rozhodli, že si radšej počkáme ešte rok, hoci som bola tehotná s Juditkou a Samko (3,5 roka) a Tobi (1,5 roka) boli riadni divosi. Musím povedať, že toto rozhodnutie sme nikdy neoľutovali, ale prinieslo nám i našim deťom veľa, veľa dobrého. Dnes, keď toto píšem, sa obzerám späť a vidím obrovské požehnanie, ktoré sme my ako rodina mohli vďaka tejto škôlke prijať. Samko, Tobi, Juditka i Rút i my dvaja s manželom sme tu našli veľa dobrých priateľov, ktorí nám zostali blízki, hoci už nie sme v jednej triede, škole či dokonca v jednom meste.
Vybavuje sa mi hrabanie lístia na brigádach, nádherné besiedky, kde naše deti predviedli neuveriteľné výkony, (často sme ani netušili, že to v sebe majú), korčuľkovo, námornícky deň, noc v škôlke, ale i ťažké časy, keď sme o našu škôlku museli bojovať, rozhovory, apelovanie na samosprávu, modlitby…Nebolo to vždy ľahké, nie vždy sa mi chcelo upratovať na brigáde triedu v škôlke s pocitom, že doma ma čaká rozhádzaný byt, niekedy boli vzťahy napäté a situácia zložitá. Mnohé veci sa zmenili, čo je prirodzené, lebo škôlka je organizmus, ktorí tvoria ľudia, ale stále tu zostáva to, čo je dôležité – živý vzťah s Bohom, ktorý je našim deťom ponúkaný, láska i ochota dávať svoj čas, ktorého máme dnes všetci málo. Zo srdca ďakujeme tým, ktorí tu ešte sú, ale i tým, ktorí už odišli za to, že naše deti i my sme tu mohli zažívať prijatie, bezpečie, že sme sa tu cítili (ako) doma. Každá pani učiteľka, ktorá sa tu vystriedala, tvorí kamienok v mozaike. Keď som sa zamýšľala nad tým, čo tak vystihuje našu škôlku – a teda hlavne pani učiteľky, zišli mi na um slová z Písma: “Niekto dáva priehrštím, a ešte mu pribúda….” (Príslovia 11,24). Naše deti dostávali lásky ozaj priehrštím, nie iba nejaké odrobinky alebo zvyšky. Ďakujeme za to, že p. učiteľky nešetrili svojim časom, talentami i povzbudením, ale dávali to najlepšie a zasievali malé semienka, ktoré možno ešte len začali klíčiť a strom z nich vyrastie až o pár rokov. Verím ale, že už teraz im to Pán odmení a bude im pribúdať lásky, trpezlivosti i síl….A sŕdc, v ktorých bola zanechaná nezmazateľná stopa. Tie naše k nim určite patria.
Marta a Matej Sabovci